music

Už je to celý týždeň, čo chodím na vyšterenia deň čo deň, vynechávam školu, zameškávam prácu ktorú by som mal robiť, a samozrejme ani blog som nemohol písať až teraz po prvé. Dôvodom mojej častej náštevi u lekárov bolo čosi tmavé, okrúhle znamienko, ktoré napuchlo, z ničoho nič minulý týždeň, nevedno prečo. Prvé vyšetrenie som absolvoval v pondelok, kedy my lekárka s vážnou tvárou nevedela nič potešujúceho povedať, len toľko, že zajtra sa mám ukázať Pani Primárke na onkológii.Ja som sa priznávam bál a vzápätí som utekal do kníhkupectva k odborým knihám a tam som zúfalo hľadal aspoň neaké slovné preklady z medicíni, no napokon som nič konkretného nenašiel. Utorok som sa teda vybral na hore menované miesto a tam som narazil na veľkú masu ľudí, ktorá pozostávala z tej staršej vekovej kategórie a čo my tiež nedávalo dobrý signál, že asi to nie je niečo preventývne, neaká osprostená reakcia na neakú hlúpu látku, alergia alebo také čosi,ale že to má niečo spoločné s vážnejšími ochoreniami.Hrozné! V ten deň som sa nedostal na vyšetrenie, lebo som sa musel ešte registrovať, a tak som zmeškal aj zapisovaciu listinu, ktorá bola krátko pred mojím príchodom už zaplnená.Tak som išiel v stredu.Po zapísaní o pol 8 ako č17 som sa dostal na radu až o 12.33 ako posledný, nechápem fakt ako, keď po mne ešte mali nasledovať čísla 18,19,20,21,22-ale aj možno mojou inteligenciou, ktorá my hovorila aby som tých starších ľudí, ktorí sa vedia pohádať kôli jednej minúte nechal ísť predomnou. Keď som sa teda dostal do rúk špeciálnej Doktorki, nie Primárki, kam ma poslala Doktorka pred tým, tak som čakal neaké veľké stroje, s ktorými sa na mňa navalí a bude sa pokúšať zistiť, a analyzovať ochorenie, alebo neakú príčinu toho celého. Nestalo sa tak. chytila takú istú lupu so zabudovanou lampičkou akú mala p.Dr. predtým a tiež zdvihla hlavu nie moc nadšeným výrazom. Po ešte nahmataní neakých uzlín my povedala, že zájdeme za pani Primárkou. Tak sme tam išli. Ja som sa už ani radšej nepozeral na tvár, na výraz ktorý bude zreteľne čitaľný z tváre, ktorá(keďže to bola staršia pani s praxou)by my určite prezradila aj bez slov akúkoľvek diagnózu, ja som len čakal.A dúfal.-.............plynuli dlhé sekundy, len pár, ale dlhé.Keď v tom začala čoraz väčšou silou tlačiť znamienko a to, bumm, zrazu prasklo a vyliala sa z neho krv.V vzápetí povedala predošlej lekárke-a teraz sa pozri!-Aj ona,aj ona-videl som to na nej-s očakávaním chytila tú lupu a chytro sa pozrela. -Lakúny -alebo niečo také povedala už s radosťou v hlase. Už som sa pozrel aj na tvár Primárki, ktorá s tým najvätším duševným pokojom povedala- to treba len chirurgicky odstrániť! Keď som sa potom mal presunúť do tej prvej ambulancie, skoro som odtiaľ vybehol neupravený a s gaťami pustenými pod kolená, keď sa zrazu obzrela Primárka a so šantivým hlasom povedala- ale no!aspoň sa upravte:)- ale ja som sa cítil tak slobodný tak šťastný, že nič, žiadna úkrutná diagnóza, ktorá by skončila frázou-"možno sa vylečite, alebo dnes sa to už dá liečiť"- nič také. Len proste odstrániť. Ja po včerajšej skúške životom chcem poďakovať Pánu Bohu, že stvoril takýchto človiečikou, ktorí sa veľmi veľa učili a pracovali preto, aby mohli pomáhať a liečiť ľudí, ktorý ani netušia čo sa s ich telom deje, prečo je bolesť a sú odsúdení na takýchto ZÁZRAČNÝCH ĽUDÍ! Ešte raz - ĎAKUJEM